Clanax Kolíčky na bielizeň plastové 24 kusov

Podrobný popis

Kolíček na bielizeň, bielizňový kolíček, kramlík, klamérka je drobná technická pomôcka používaná pri sušení vypranej bielizne. Slúži na prechodné prichytenie bielizne a iných textílií na bielizňovú šnúru počas jeho sušenia. V zásade môže byť dvoch rôznych typov.

Bielizňový kolíček je tak veľkou drobnosťou, že si naň majiteľky elektrických sušičiek možno ťažko spomenú. Pritom ide o geniálny nápad, ktorý aj napriek mnohým redizajnom zostáva v princípe stále rovnakým, jednoduchým a elegantným pomocníkom v domácnosti.

Upozornenie

Prvé tvarované, drevené štipce pochádzajú z Anglicka. Z jedného kusu pružného dreva, obvykle vŕby, ich vyrábali členovia kresťanskej sekty takzvaných kvakerov. Boli známi veľmi jednoduchým štýlom života, ku ktorého každodennosti patrila remeselná výroba trvanlivého dreveného nábytku a praktických domácich potrieb, akou bolo napríklad ramienko na odevy alebo práve bielizeň.

Od iných kresťanov sa kvakeri líšili svojím charizmatickým, až frenetickým duchovným prejavom, kvôli ktorému boli vo svojej krajine prenasledovaní. V roku 1774 preto opustili Anglicko a usadili sa v Amerike, kde sa kolíček používal v nezmenenej podobe až do roku 1832, kedy bol registrovaný jeho prvý patent s drevenou skrutkou. Aj keď sa v praxi veľmi neosvedčil, pretože skrutka vplyvom vlhkosti napučala a strácala na funkčnosti, trvalo ďalších dvadsaťjeden rokov, než si nechal plodný vynálezca z Vermontu David M. Smith patentovať dvojdielny typ s kovovou pružinkou.

Do roku 1887 potom vydal americký patentový úrad ďalších 146 certifikátov na rôzne modifikovaný kolíček, ktorého design vylepšil do podoby, akú poznáme dnes, až Solon E. Moore.

Mooreova verzia mala tú výhodu, že sa dala ľahko vyrobiť sériovo a dobre držala na šnúre aj vo vetre. Vo Vermonte potom vznikla prvá „kolíčkareň“ a drobný domáci pomocník sa začal vo veľkom predávať do celého sveta.

Po prvej svetovej vojne ale nastali zlé časy, kedy trh zaplavil tovar z Európy a americké gazdinky začali dávať prednosť lacnejším švédskym kolíčkom a následne ešte lacnejšiemu dovozu z Číny.

Domáci priemysel kolíčkov sa zrútil a národná „kolíčková manufaktúra" bola nútená prejsť na výrobu plastového tovaru. Posledný americký práčovný kolíček tak za veľkej pozornosti médií i ľútosti patriotov zišiel z výrobnej linky v roku 2009.

V priebehu stopäťdesiatich rokov prešiel pokorný, drevený kolíček mnohými zmenami, často len z kozmetických dôvodov. Zažil výslnie aj pád, prežil plastový boom aj nástup sušičiek bielizne. Vďaka svojej užitočnosti ale prežil a trpezlivo vyčkáva. Jeho čas sa možno vráti a pochovajú mýtus päťdesiatych rokov, že elektrické spotrebiče nám môžu vrátiť slobodu. Napríklad príde aj doba, kedy sušenie bielizne na slnku a čerstvom vzduchu bude opäť samozrejmosťou, a bielizňové šnúry nebudú považované za esteticky urážlivé.